historia skol

Počiatky mikulášskeho školstva

Nepochybne prvou školou na území mesta bola rímsko-katolícka farská škola založená pri miestnom kostole sv. Mikuláša už v stredoveku. Od polovice 16. storočia, v dobe reformácie, tu však pôsobili aj protestantskí učitelia. Tí pozdvihli úroveň školy, a tak mala v tomto období charakter nižšieho gymnázia. V dôsledku rekatolizácie boli v druhej polovici 17. storočia z mikulášskeho kostola aj školy odstránení protestantskí kazatelia a učitelia a až do druhej polovice 18. storočia bola v meste len katolícka škola. V roku 1775 si mikulášski evanjelici pozvali do mesta vlastného učiteľa a v roku 1781, po vydaní tolerančného patentu, si svoju školu aj zlegalizovali. Od druhej polovice 18. storočia fungovala v meste aj židovská škola a v nasledujúcom, 19. storočí počet mikulášskych škôl len narastal.

V 19. storočí došlo v meste aj k vzniku špecializovanej školy. V roku 1835 založil pedagóg Móric Maukš ústav pre hluchonemých. Bol to prvý takýto ústav v Uhorsku a len deviaty v celej Európe. Viedol ho až do svojej smrti v roku 1848. V rámci ústavu dosahoval významné úspechy. Po ňom prebral vedenie jeho syn Samuel Maukš, ktorý ústav viedol v rokoch 1848 – 1849.

„V evanjelickej škole v Mikuláši boli vždy dve vrstvy detí, líšiace sa ostro už na prvý pohľad. Deti remeselnícko-priemyselného mesta, vyobliekané a vyčesané a deti vrbických gazdíkov – dievčatá v škaredých viganoch a chlapci v nohaviciach neurčitej farby, čo neboli ani krátke ani dlhé. Tieto dve vrstvy sa nikdy nepremiešali.“ (Mária Rázusová-Martáková: Marka alebo človek nikdy dosť veľký nenarastie)

Školy v Liptovskom Mikuláši v prvej polovici 20. storočia

Medzi rokmi 1900 až 1918, teda ešte počas trvania Rakúsko-Uhorska, fungovalo v meste niekoľko škôl, ktoré vznikli už v staršom období. Boli to, už spomínané, Rímsko-katolícka, Evanjelická a Židovská škola a v 19. storočí založené Štátna ľudová škola, Štátna meštianska škola a Mestská učňovská priemyselná škola. Popri nich fungovala aj takzvaná óvoda alebo detská opatrovňa, čiže materská škola. V tomto období vzniklo aj miestne gymnázium. Snahy o jeho založenie tu boli už od roku 1910, ale výučba sa v ňom začala až v roku 1912. Počiatok výstavby novej budovy Uhorského kráľovského hlavného gymnázia v Liptovskom Sv. Mikuláši siaha do roku 1914, pričom stavba bola dokončená v roku 1916.

„Na jeseň začala Marka chodiť do školy. V topánkach s okovanými pyskami hopká po uťapkanom vrbickom chodníku. No len čo poskočí, hneď sa pamätá a krok vyrovná. Nesie totiž v jednej ruke kapsu s knihami a v druhej ruke kýblik s kávou. Kapsa - to je jej hrdoba. Ušili jej ju mamka zo zeleného plátna. V nej nosieva tabuľku, perečník, šlabikár, a keď treba, aj mnoho iných vecí. I teraz tam leží ovál chleba okrútený do servítka so žltým pásikom. Keď sa zabudne a pobehne, chlieb leží ticho i šlabikár, len perečník samopašne zahŕka o tabuľku a kýblik zaštrkoce.“ (Mária Rázusová-Martáková: Marka alebo človek nikdy dosť veľký nenarastie)

Prvá svetová vojna významne zasiahla aj do výučby v našom meste. Mnoho učiteľov narukovalo do armády, a tak v školách zostali učiť len starší pedagógovia, učiteľky a tí, ktorí ešte neboli povolaní. Po vojne tak trpeli mikulášske školy nedostatkom učiteľov. V novembri 1918 učili v Židovskej škole štyria učitelia, v Štátnej ľudovej škole traja, v Evanjelickej škole dvaja a na Rímsko-katolíckej škole dokonca len jeden učiteľ. Po vojne tak do slovenských škôl prichádzalo množstvo českých pedagógov.

„Na prelome rokov 1918/1919 sa otvorilo Hodžovo gymnázium v Lipt. Mikuláši. Ja ako 10 ročné dieťa som začala chodiť do I. triedy tohto reál. gymnázia. Našim prvým profesorom slovenčiny bol tunajší ev. kaplán, pozdejší farár mikulášskeho zboru – Michal Madera. Samozrejme nemali sme žiadne učebnice a učebnú látku nám diktovali. Až pozdejšie, v II. gymnázii, sme už dostali čiastočne české knihy.

Kaplán Madera ale hneď vtedy, v zime 1919, zostavil pre potrebu nás, primánov, malú slovenskú čítanku, ktorú nazval „Dočasná čítanka“. Túto dal postupne tlačiť v tunajšej kníhtlačiarni. Dostávali sme to do rúk v zošitkoch po 16 stránkach na päť razy a zošitky sme si potom sami doma zošili. Celá čítanka má 80 stránok.“ (Zo spomienok Boženy Revajovej)

V novo vytvorenej Československej republike sa výučba na gymnáziu obnovila až vo februári 1919. Zároveň dostalo aj nový oficiálny názov Hodžovo štátne reálne gymnázium v Liptovskom Svätom Mikuláši. Zmeny nastali aj v meštianskej škole. V roku 1920 bola totiž ustanovená ako Štátna meštianska škola chlapčenská a dievčenská a v roku 1939 sa rozdelila na dva samostatné celky. Štátnu meštiansku školu chlapčenskú a Štátnu meštiansku školu dievčenskú. Mestská učňovská priemyselná škola sa zase od roku 1920 nazývala Obchodnou školou v Liptovskom Sv. Mikuláši a od roku 1922 Učňovskou školou v Liptovskom Sv. Mikuláši. Postupne sa tu otvárali rôzne triedy, napríklad obchodná, kupecká, stavebná, odevná, potravná, kovorobotná, či obuvnícka trieda. Taktiež bola v roku 1927 založená jednotriedna Štátna odborná škola pre ženské povolania, ktorá bola v roku 1931 zmenená na dvojtriednu. V roku 1937 zároveň v meste vznikla aj hudobná škola. Tá však v roku 1945, v dôsledku vojnových udalostí, zanikla.

„Raz ma nebohá matka pojala za ruku, kúpila tabuľku, griflík, špongiu a šlabikár a zaviedla do prvej triedy evanjelickej elementárnej školy k slečinke Uličnej. Prvé dni v školských laviciach zanechávajú trpké dojmy, ak je ešte aj učiteľ drsný, antipatický, zlobný. Naša slečinka bola opakom všetkého toho, a hoci nebola krásavica, anjelskou dobrotou a šľachetnosťou zastrela nežičlivosť prírody a deti sa k nej túlili naozaj ako k vlastnej mamičke.“ (Ivan Stodola: Bolo ako bolo)

Po druhej svetovej vojne došlo opäť k ďalším zmenám. Tak napríklad poštátnením Evanjelickej školy sa v roku 1945 vytvorila Štátna ľudová škola chlapčenská a poštátnením Rímsko-katolíckej školy sa vytvorila Štátna ľudová škola dievčenská, ktoré boli v roku 1949 premenované na Národnú školu chlapčenskú a Národnú školu dievčenskú. Zároveň boli založené aj nové školy. V roku 1945 vznikla Štátna učiteľská akadémia (ktorá však zanikla už v roku 1950) a v tom istom roku sem bola z Kežmarku preložená Štátna obchodná škola. Do roku 1947 kladieme vznik Štátnej ošetrovateľskej školy a do roku 1949 aj Osobitnej školy.

„Grífle zaškrípali o bridličky, Marku chytala horúčava. Grífeľ ťahá svoje ťažkopádne biele čiary. To nie je písmeno „i“, to je rozlietané vtáctvo, väčšie či menšie. Len pri bodke si vydýchne a od radosti ju krúti a krúti do veľkosti šošovice. Slečinka chodí pomedzi lavice, prezerá výkony a nad Markiným krúti povážlive hlavou. „Ale, ale, choď ,ty babra! Píšeš ako kolom a nie grífľom. A tie bodky sú ti ako starčie hniezda. Pozri, píš rovno. Hore, dolu, vykrúť, punktík!“ Marka píše pod dozorom slečinkyným, ale je to ešte horšie. Slečinka nespokojná, pozrie na ňu preprísne čiernymi očami v žltkavej tvári a povie: „Ostaneš zavretá, pokiaľ nezapíšeš plnú tabuľku „i“. Hanka Javošovie ťa bude učiť.“ (Mária Rázusová-Martáková: Marka alebo človek nikdy dosť veľký nenarastie)